Presunúť na hlavný obsah

Pred 30 rokmi navštívila Čadcu Matka Tereza

Mesto

V týchto dňoch si pripomíname 30 rokov od návštevy vzácnej ženy – misionárky –  svätej Matky Terezy. Na námestie pred Domom kultúry v Čadci ju 14. mája 1990 prišli pozdraviť tisícky ľudí. Len pár mesiacov po zamatovej revolučnej jeseni prišli Čadčania a Kysučania vzdať úctu a poďakovanie tejto útlej žene, ktorá celý svoj život zasvätila pomoci chudobným, slabým a chorým. Sprevádzaná vtedajším nitrianskym biskupom, kardinálom J. Ch. Korcom, biskupom Pavlom Hnilicom, čadčianskym farárom a dekanom Milanom Kavorom a ďalšími duchovnými a predstaviteľmi KDH otvorila v Čadci na Kukučínovej ulici aj prvý misijný dom pre chudobných so štyrmi sestrami Kongregácie misionárok lásky. Pôsobili tu osem rokov, starali sa o ľudí bez domova a matky s deťmi, potom sa odsťahovali do Žiliny, kde pôsobia dodnes. Ako uviedla Matka Tereza pri otvorení domu Misionárok lásky v Čadci, splnila sa jej tak veľká túžba. Podobný dom, aj s oddelením pre chorých na AIDS otvorila neskôr aj v Prahe.

Meno Matky Terezy niesla pri svojom vzniku aj cirkevná dievčenská škola v Čadci, no na žiadosť samotnej Matky Terezy, ktorá sa s tým nestotožnila, bolo toto pomenovanie zrušené a škola pomenovaná podľa sv. Františka z Assisi. 

Sv. Matku Terezu si v minulosti pripomenuli Kysučania aj výstavou fotografií nazvanou „Prišla ku všetkým“ zaznamenávajúcou jej návštevu v Čadci a na Slovensku v máji 1990.  Autorom výstavy bol Čadčan, dnes už zosnulý jezuita Ondrej Gábriš.

Na Kysuciach túto vzácnu osobnosť pripomína aj jej súsošie s pápežom Jánom Pavlom II. v obci Staškov. Autorom súsošia Jána Pavla II. a Matky Terezy je akademický sochár Vojtech Pohanka, dielo však pre jeho náhle úmrtie dokončil jeho syn Peter Pohanka.

Na okolnosti vzniku misijného domu v Čadci spomína Mons. František Rábek 


„Po páde komunizmu sa začal rozvíjať u nás aj život Cirkvi. Pápež Ján Pavol II. vymenoval začiatkom roka 1990 na dlhé roky uprázdnené biskupské stolce nových diecéznych biskupov. Do Nitry vymenoval dovtedy tajného a prenasledovaného biskupa Jána Chryzostoma Korca. V apríli sa konala historická návšteva Svätého Otca nielen v Prahe, na Velehrade, ale aj v Bratislave. Oživili sa aj vzťahy medzi slovenským biskupom Pavlom Hnilicom, žijúcim v Rímskom exile, a biskupom Korcom, ktorého Hnilica pred svojím útekom stihol vysvätiť za biskupa. Monsignor Hnilica mal kontakty na Matku Terezu a sprostredkoval jej príchod na Slovensko. Zariadil, že otvorí dom svojich sestier – a keďže mal najlepšie vzťahy s novým nitrianskym biskupom, tak ten dom mal byť na území Nitrianskej diecézy. Táto informácia a súčasne požiadavka znamenala zabezpečiť do jej príchodu, ktorý mal byť o pár dní, aj konkrétny dom. Ten mal byť v oblasti, kde sa nachádza dosť chudobných, ktorým by mohli sestry slúžiť. Vybavením tejto záležitosti poveril biskup Korec mňa, ako svojho generálneho vikára a vtedajšieho kancelára biskupského úradu, Mons. Andreja Patku. Poradili sme sa a usúdili sme, že takou oblasťou sú Kysuce a dom by mohol byť v Čadci. Kde však nájsť primeraný dom doslova zvečera do rána? Oslovili sme dp. Pavla Trnku, ktorý pochádzal z Čadce a jeho mama tam bývala v súkromnom dome. Odpoveď bola veľkodušná: mama uvoľnila dom a syn sa o ňu postaral. Pár dní na to pricestovala do Nitry Matka Tereza aj so svojimi štyrmi indickými sestrami. V Nitre bola večer svätá omša pod vedením biskupa Korca v preplnenom kostole Piaristov. Matka Tereza aj so spolusestrami prenocovala v komunite sestier premonštrátok, ktoré pracovali na našom biskupskom úrade, na nitrianskom hrade. Na druhý deň som chcel sestričkám ukázať kúsok našej peknej krajiny (diaľnica na Žilinu ešte nejestvovala) a tak som zvolil malebné údolie v povodí Nitrice. Zastavili sme sa na krátky oddych na fare v Nitrianskom Rudne, kde vtedy pôsobil Don Bohuslav Mošať SDB, ktorý bol takouto návštevou veľmi poctený. Cesta šla ďalej cez Čičmany, Rajeckú dolinu, Žilinu a popri rieke Kysuci do Čadce. Bol som mierne sklamaný z toho, že Matka Tereza nejavila žiaden obdiv voči slovenskej prírode ani voči obciam či mestám. Jediná jej otázka, ktorú opakovala bola: „Kde je dom?“ 

V Čadci sme ju i so sestrami priviezli konečne do vytúženého domu a bol som rád, že Matka Tereza bola spokojná. Prvé čo v dome určila a provizórne zariadila bola kaplnka. Medzitým sa na námestí pred kultúrnym domom pripravil oltár, prišli deti zo škôl, mnoho veriacich, miestny dekan dp. Milan Kavor a kňazi z okolia. Hlavným celebrantom bol diecézny biskup Korec, koncelebroval biskup Hnilica a ďalší kňazi i ja. Sestričky boli prítomné. Dostalo sa im vrelého prijatia zo strany miestneho obyvateľstva. Matka Tereza sa prihovorila po svätej omši. Obsah jej slov si už nepamätám. Po skončení slávnosti nechala svoje štyri sestry v Čadci. Ona sa už s nami nevracala do Nitry, ale prišiel pre ňu vládny vrtuľník – myslím, že aj s vtedajším predsedom Slovenskej vlády Jánom Čarnogurským – a odviezli ju do Čiech, kde pokračovala vo svojej návšteve. 

Pri mojich pastoračných cestách na Kysuce som častejšie navštevoval Misionárky lásky, ktoré si zvykali na nové prostredie i ľudia na ne. Sestry Matky Terezy nemajú žiadne sociálne ani zdravotné poistenie. Hoci lekári im ochotne poslúžili v čom bolo treba, predsa jedna z nich vážne ochorela a aj zomrela. Po niekoľkých rokoch prejavili sestry nespokojnosť s tým, že v Čadci je málo chudobných a zamerali sa na Žilinu, kde je veľký dopravný uzol a grupujú sa tam bezdomovci a inak chudobní zo širokého regiónu. Zariadili si získanie domu v Žiline a presťahovali sa tam. Aj v tom dome som ich pomerne často navštevoval. Sestry chodili dobrovoľnícky aj do väznice v Ilave a starajú sa o odkázaných na pomoc. 

Návšteva Matky Terezy na Slovensku a konkrétne v Nitrianskej diecéze je vzácnosťou najmä z toho dôvodu, že sme tu mali reálnu svätú, že človek, ktorý je oficiálne kanonizovaný, to znamená potvrdený ako oslávený v nebi a súčasne daný Cirkvou za vzor kresťanského života, bol tu, bol s nami, mali sme možnosť vidieť túto skromnú a súčasne veľkú osobnosť viery a lásky k blížnemu“.




Životopis sv. Matky Terezy

Sv. Matka Tereza (vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu) sa narodila 26. august 1910 v meste Skopje v Macedónsku. Zomrela 5. septembra 1997 v Kalkata v India. Bola rádovou sestrou albánskeho pôvodu, zakladateľkou rehoľného rádu Kongregácia misionárok lásky a nositeľkou Nobelovej ceny za mier. 

Jej matka Drane pochádzala z mesta e (v dnešnom Kosove), otec Nikolle bol majiteľom drogérie a zomrel, keď mala Agnes osem (podľa iných zdrojov sedem až desať) rokov. Mala dvoch súrodencov – brata Lazera a sestru Age. V náboženskej výchove zohrali významnú úlohu nielen rodičia, štátne gymnázium, či Mariánska kongregácia, ale aj juhoslovanskí jezuiti, hlavne Franjo Jambreković, ktorý jej čítal listy misionárov z Indie už ako dvanásťročnej. Ako osemnásťročná premýšľala o svojej budúcnosti. Zvláštnym spôsobom sa znova stretla s listami, v ktorých boli kázne jezuitských misionárov z Indie. Túžila po misiách, ale nechcela byť rehoľníčkou. Keď premýšľala, ako by sa dostala do Indie, jediné východisko bolo vstúpiť do rehole. Jezuiti jej sprostredkovali kontakt s loretskými sestrami (IBVM – Institut Beata Virgine Maria) v Írsku, ktoré mali v Bengálsku misijné stanice. 

29. novembra 1928 odišla do kláštora Loreto v Rathfarnhame v Dubline; odtiaľ do Indie (1. decembra 1928), kde začala svoj noviciát v Dárdžilingu (Darjeelingu) spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Tam Agnes dostala rehoľný habit, a dala si meno Tereza z úcty ku sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša (6. január 1929). Po zložení sľubov sa stala učiteľkou zemepisu a dejepisu na St. Mary´s High School v Kalkate. Zároveň študovala, aby dosiahla magisterský titul a stala sa riaditeľkou školy. 24. mája 1931 zložila prvé sľuby a 24. mája 1937 zložila večné sľuby v Dárdžilingu za prítomnosti arcibiskupa Ferdinanda Periera SJ. 

Keď Matka Tereza oslavovala 36 rokov, v Kalkate sa politická situácia zostrila a po menších vzburách medzi hinduistami a moslimami vypukla 16. augusta 1946 posledná, najkrvavejšia z nich. Po krviprelievaní a mučení najchudobnejších Matka Tereza začala uvažovať o svojom živote a jej pravej cesty. 10. septembra odišla do Darjeelingu na duchovné cvičenia, aby si ujasnila svoje povolanie. Pri odchode sa na stanici v Kalkate ocitla medzi chudobnými a jeden z nich kričal, že je smädný a hladný. Jeho slová jej počas duchovných cvičení rezonovali v ušiach. Keď sa vrátila do Kalkaty bola rozhodnutá zmeniť svoj život. 

V januári 1948 požiadala svoju predstavenú o dovolenie žiť mimo kláštora a pracovať v kalkatských chudobných štvrtiach; o mesiac neskôr si vyžiadala povolenie z Ríma. 18. augusta 1948 odišla z rehole Loretániek a obliekla si biele sárí s belasým okrajom a krížom na ramene. Odišla na tri mesiace do Patny k lekárskym misionárkam na ošetrovateľský kurz. V decembri sa vrátila do Kalkaty a bývala u malých chudobných sestier. 21. decembra 1948 otvorila prvú školu v chudobnej štvrti Moti Jheel. 

7. októbra 1950 bola schválená nová Kongregácia misionárok lásky (rehoľná skratka MC; ľudovo: sestry Matky Terezy) so sídlom v Kalkate. Pridala si k rehoľným sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) ešte štvrtý sľub: poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najchudobnejším z chudobných. 1. februára 1965 sa sestry stali rehoľnou spoločnosťou s pápežskými právami. V roku 1976 založila Matka Tereza na žiadosť amerických biskupov kontemplatívnu vetvu rehole Sestry Slova. 

V roku 1997 sa zo zdravotných dôvodov vzdala misie a na jej miesto nastúpila sestra Nirmala MC. Zomrela 5. septembra 1997 vo veku 87 rokov. Jej telo ležalo v chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom, zahalené štátnou indickou vlajkou. Indická vláda Matku Terezu poctila štátnym pohrebom rovnako ako aj Mahatma Gándhího. Od roku 2001 je po nej pomenované medzinárodné letisko v Tirane. 

Dňa 19. októbra 2003 bola pápežom sv. Jánom Pavlom II. vyhlásená za blahoslavenú. Pápež František 17. septembra 2015 potvrdil druhý zázrak na príhovor Matky Terezy z uzdravenia smrteľnej choroby mozgu. 15. marca 2016 Svätá stolica oznámila, že jej kanonizácia bude 4. septembra 2016. Dňa 4. septembra 2016 bola pápežom Františkom vyhlásená za svätú na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Liturgická spomienka na sv. Matku Terezu je 5. septembra. 

Posolstvá sv. Matky Terezy

„Moje posolstvo je u Pána Boha a my pracujeme v jeho mene, sme v jeho rukách. Konkrétny program nemáme. Pracujeme impulzívne a chodíme tam, kde nás o to žiadajú. Základom našej práce je opatera a súcit s tými, ktorí sú opustení, chorí a nemajú nikoho. Pomáhame najbiednejším z biednych, neberieme peniaze na mzdu, dotácie od štátu ani od cirkevných inštitúcií. Žijeme len z milodarov, ktoré dostávame od ľudí. Pôsobíme charitatívne, ale naším poslaním je aj rozdávať a šíriť lásku medzi ľuďmi, pretože láska, to je mier.“ 

„Základom šťastného štátu je šťastná rodina. Preto prosím, aby sa ľudia ctili a mali radi, aby spoločne v modlitbách vytvorili jedno veľké srdce, naplnené láskou.“

Spracované podľa dostupných zdrojov 

Galéria