Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií

Súhlasím

Galéria Čadca pozýva na Galandovcov

Publikované: 14. 04. 2015 09:00

Srdečne pozývame všetkých priaznivcov umenia na vernisáž unikátnej výstavy GALANDOVCI, ktorá sa uskutoční v piatok 17. apríla 2015 o 17.00 hod. v našej mestskej galérii v Čadci v Mestskom dome. V rámci výstavy máte možnosť obdivovať 44 diel z dielne ôsmich popredných slovenských umelcov - A. Barčíka, V. Kompánka, M. Laluhu, M. Paštéku, R. Krivoša, I. Štubňu, A. Rudavského a P. Tótha, ktorých radíme do umeleckej skupiny Galandovcov. Počas večera si v galérii môžete pozrieť aj dokumentárny film Galandovci – legendy slovenskej moderny (námet: Judita Gembická, scenár a réžia: Gerhard Komora, RTVS), ktorý v roku 2012 získal ocenenie PRIX JURY na medzinárodnom festivale európskeho umenia ARTS &FILM 2012 v Telči.

Galandovci

Galandovci – pojem, ktorý už viac ako polstoročie rezonuje v našom povedomí, evokujúc presvedčivosť a autenticitu, zmysel pre tradíciu, ale zároveň aj odvahu siahnuť nekompromisne za novým, európskym, ba až svetovým. V roku 1957, kedy prvýkrát vystúpili na spoločnej výstave v Žiline ako ucelená skupina s jasne formulovaným výtvarným programom, boli to mladí umelci, ledva tridsiatnici, ktorí  vedome naviazali na odkaz velikánov slovenskej medzivojnovej moderny a zároveň ho posunuli do nových dimenzií. Odmietli popisnú detailnosť a oslavný pátos dobového realizmu a našli vlastnú a veľmi presvedčivú výtvarnú reč, ktorá napriek mnohým spoločným momentom u každého z nich prekvapila svojou nezameniteľnou jedinečnosťou foriem a tvarov a emotívnou presvedčivosťou významov. Galandovci prenikli ku koreňom vlastného etnika, odhaliac silu archetypálnych prameňov a pevný tvar ako východisko svojich výbojov a tie ich doviedli k vlastným umeleckým programom, ktoré celé desaťročia tvorivým spôsobom napĺňali.

Skutočnosť, že oficiálna kritika ich na príkaz zhora začala ignorovať, že boli vylúčení zo Zväzu výtvarných umelcov a nemohli vystavovať, ich nezdolala, práve naopak. Vytvorili jedinečné a nadčasové diela, stali sa legendami ešte za života, ich obrazy, sochy, kresby i grafiky aj dnes dokážu prilákať do galérií stovky návštevníkov a už dlhé roky predstavujú sen každého zberateľa. Prezentovaná súkromná zbierka je toho náležitým dokladom.

Andrej Barčík, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Andrej Rudavský, Ivan Štubňa i Pavol Tóth prišli do Bratislavy z rôznych kútov Slovenska.

Vidiek, príroda a krajina pre väčšinu z nich predstavovali prirodzený inšpiračný impulz, no stotožnili sa i s estetikou a vnútornou filozofiou mestskej civilizácie, čo sa prirodzene odrazilo i v ich tvorbe. Spájala ich spoločná myšlienková podstata tvorivého procesu i postoj  k spoločenskému dianiu, a aj keď sa po roku 1969 ich umelecké i ľudské osudy vyvíjali individuálnymi cestami, vždy sa našli konštanty, ktoré ich nerozlučne spájali.

Vladimír Kompánek (1927 Rajec - 2011 Bratislava), jeden z duchovných vodcov skupiny zostal po celý život verný jej manifestu a princípom. Jeho tvorba, v ktorej sa spája národná identita s európskou univerzálnosťou, má zásadný podiel na definovaní modernej reči slovenského sochárstva, pozoruhodný je však i jeho prínos do oblasti maľby. V kontexte zápasov o moderný výtvarný výraz Kompánek už na konci päťdesiatych rokov našiel svoj nezameniteľný sochársky rukopis a výtvarnú reč, smerujúcu k redukcii foriem, k čistému geometrickému znaku, k abstrahovanému pratvaru – akémusi archetypu, ktorý nadobudol v jeho tvorbe priam metaforický význam. Jeho drevené i kovové sochy, ale i jeho poetické ba priam magické maliarske kompozície, ktoré začali vznikať počiatkom osemdesiatych rokov - to sú nadčasové symboly krajiny, prírody a človeka. V celej jeho tvorbe cítime pôvodnú inšpiráciu, ktorá je spätá s archaickou prapodstatou krajiny a národa.

Milan Paštéka (1931 Trenčín - 1998 Voznica) vo svojich komorných obrazoch vychádza z expresívnej maľby, zapĺňajúc neutrálny, zväčša monochrómny priestor štylizovanými postavami osôb i zvierat v autentickej výpovedi, ktorá je odrazom vnútorného pocitového sveta umelca. Jeho maliarska tvorba, v niektorých fázach vyslovene krehká, poetická a intímna, inokedy plná pochybností a skepticizmu, je tichým monológom intelektuála a introverta, ktorý pokračuje v procese obnažovania svojich postáv redukujúc ich predmetné znaky, aby v  závere svojej tvorby spontánne dospel až k nefiguratívnej maľbe.

Sochársky program Pavla Tótha (1928 Vinosady – 1988 Tarragon) sa sústredil temer výlučne na figurálnu tvorbu. Vychádzajúc z archaizujúcich vzorov starovekých civilizácií a moorovskej estetiky tvarov a objemov, modeloval svoje portrétne poňaté hlavy, stojace, sediace a neskôr i ležiace ženské postavy a ich torzá. Viacfigurálne kompozície v jeho tvorbe nájdeme temer výlučne ako motívy mileneckých vzťahov či materstva. Jednoduchý, z geometrickej štylizácie odvodený tvar svojich postáv autor zjemňoval plynulými vertikálnymi siluetami, vytvárajúc poetickú ba až lyrickú atmosféru intimity a dôvernosti, ale zároveň i akejsi osamelosti. Štíhle vertikály svojich ženských i dievčenských postáv v elegantných pózach sporadicky striedal s hutnými monolitmi, ktoré najmä v technike bronzu nadobúdali symbolické i metaforické významy.

Milan Laluha (1930 Tekovské Lužany - 2013 Bratislava) je jedným z najdôslednejších Galandovcov. Svojmu poslaniu zostal verný počas celej tvorby, v ktorej sa nenachádzajú tvorivé obdobia, výkyvy alebo veľké experimenty. Milan Laluha je výnimočný kolorista. Spontánny, jadrne robustný až monumentálny, napĺňajúci odkaz domácej i svetovej moderny v nekonečných, tvarovo dynamických a farebne prežiarených metamorfózach a variáciách, ktoré sú svedectvom odvekého vzťahu človeka a krajiny. Hory, polia, ľudia, súmraky i svitania sa prelínajú v elegantných oblých a mäkkých líniách i v kontrastných  geometrických tvaroch. Mnohé z diel Milana Laluhu sa blížia k rozhraniu abstrakcie a figurácie. Hudobný  rytmus štylizovaných tvarov a línií a žiarivá paleta, v ktorej dominujú červené, biele, modré a zelené tóny, evokuje spomienky na rodný kraj a na idylu detstva.

Andrej Barčík (1928 Závodie - 2004 Žilina) sa od počiatku sústreďoval na redukciu foriem až na hranicu purizmu, vymedzujúc čistý tvar neprerušovanou, súvislou líniou. Výtvarnú striedmosť svojho rukopisu podporuje prísnou výstavbou kompozície a k samotnej podstate sa dostáva cez geometriu tvarov, ktorá sa stáva nosným prvkom jeho sugestívnych zátiší. Autor v nich vytvára kombinácie predmetov – znakov, ktoré predstavujú jeho mikrosvet vecí, situácií i javov, ktoré vymedzujú jeho existenčný priestor a tým i hranice jeho osudu. Kontrasty teplých a studených tónov pôsobia mimoriadne sugestívne a spolu naznačujú autorov zmysel pre vecnosť, ktorý nám pripomína princípy metafyzickej maľby. Od roku 1958 sa Barčík ako jeden z prvých začal intenzívne a systematicky venovať koláži, smerujúc k fragmentarizácii foriem a svojskej poetike umeleckého výrazu.

Rudolf Krivoš (1933 Tisovec) je výrazným predstaviteľom expresívnej figurálnej maľby. Jeho obrazy sú monumentálne i dramatické, pôsobivé svojim monochrómnym koloritom, použitím šelakov, nitrolakov i zrnitých štruktúr, v kontraste k jemnej lazúre pozadia. Krivoš sa priebežne venuje krajinomaľbe, je však predovšetkým  bytostným figuralistom, ktorý sa od pôvodnej realistickej maľby dostáva až k hraniciam novej figurácie. Ľudská postava, často torzovitá, je ústrednou témou jeho tvorby a jej nekonečné metamorfózy sú pre autora prostriedkom na vyjadrenie hlbokých myšlienok a etických posolstiev, dotýkajúcich sa tak súčasného sveta, ako i histórie.

Ťažisko tvorby Ivana Štubňu  (1926 Hiadeľ - 1994 Martin) spočívalo predovšetkým v grafike. Vychádzajúc najmä z tvorby Ľ. Fullu a E. Zmetáka autor svojimi úspornými, často štylizovanými tvarmi a redukovanou farebnosťou dospel k zhutnenému umeleckému prejavu. Boli to predovšetkým vidiecke motívy a intimita vnútorného sveta, ktoré sa snažil zašifrovať do symbolov a znakov, vyjadrujúcich moderný výraz a obsah.

Základným prvkom tvorby Andreja Rudavského (1933 Horná Poľana) je metafora. Jej prostredníctvom nás jeho sochy, ale i obrazy uvádzajú do sveta dávnych kultúr, k pohanským božstvám i k legendám a mýtom starých Slovanov, k symbolickým bránam, k veľkolepým chrámom. Najpríznačnejším je však pre neho motív kaplnky ako posvätný archetyp,  ktorý rezonuje v každom okamihu jeho tvorivého úsilia a prelína a sa u neho s postavou ženy, s obrysom matky, piety, chrámu... Je symbolom návratu k prapodstate života, k žriedlam sily, múdrosti a hojnosti, k tradíciám duchovnej i hmotnej kultúry národa. Maliarska tvorba Andreja Rudavského je logickým pokračovaním jeho sochárskych ambícií. V jeho obrazoch sa na neutrálnom pozadí týčia postavy a hlavy, siluety zvierat a architektúr, detaily prírodných prvkov, fragmenty krížov, striech, hudobných nástrojov. Je to návrat do sveta spomienok a zážitkov, návrat do krajiny detstva.

Mária Horváthová
apríl 2015

Inšpirujte sa Galandovcami - literárna súťaž pre mladých

PRIMÁTOR MESTA

KONTAKT

Adresa
Mestský úrad Čadca
Námestie Slobody 30
022 01 Čadca
Slovenská republika
Stránkové hodiny
Pondelok
8.00 - 15.30
Utorok
8.00 - 15.30
Streda
8.00 - 16.30
Štvrtok
nestránkový deň
Piatok
8.00 - 14.30
Telefón a fax
T: +421 41 430 22 12
F: +421 41 430 22 18
sekretariat@mestocadca.sk