Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií

Súhlasím

Dagmar Dvorská: Doktor Mengele ukázal na mňa prstom (smerom doprava) a ja som ostala žiť

Publikované: 10. 08. 2015 13:03

V Čadci žije od svojho detstva. Mala 13 rokov, keď ju ako Židovku deportovali s jej rodinou do Osvienčimu. Počas niekoľkých mesiacov prežívala krajné momenty svojho života - ktoré si normálny človek ani v najhoršom sne netúži predstaviť. V minulých dňoch ju minister obrany obdaril  pamätnou medailou pri príležitosti 70 výročia SNP. To, čím si Dagmar Dvorská prešla a čo prežila, si i po rokoch zaslúži našu pozornosť.

Vojna je strastiplná a bolestivá pre to, čo so sebou prináša i čo ľudom  berie. Človek žije svoju každodennosť, prebíja sa problémami a zrazu mu vstúpi do života extrémne vypätie - bieda o  ktorej netušil, že existuje. Keď si po Vás prišli Nemci, ako to vyzeralo?

Boli sme práve na kúpalisku – bol rok pred ukončením vojny  v auguste 1944. Prišlo pre nás gestapo a nákladným autom nás odvliekli do Osvienčimu. Bol to hrozný pocit. V Osvienčime sme ostali dva mesiace. Odtiaľ sme postupne v priebehu takmer roka išli do ďalších 4 koncentračných táborov.  Nakoniec sme skončili v nemeckom Mathausene.  Tam nás zastihlo oslobodenie.

Ostaňme na začiatku. Čo ste prežívali?

Doktor Mengele rozhodoval o Vašom živote. Prstom ukázal doprava alebo doľava. Buď ste išli do plynu alebo ste ostali žiť.

Takže aj Vy ste zažili delenie života a smrti?

Áno. Mendele mal jednu ruku strčenú v uniforme a druhou ukazoval smer, kam máme ísť. Prst doľava znamenal plyn, prst doprava znamenal život.

Mali ste šťastie spolu s Vašimi rodičmi...

Keď prišiel rad na mňa, Mengele sa pristavil a opýtal sa ma, či viem pracovať.  A ja že hej, že doma sme museli robiť. Spýtal sa ma ešte koľko mám rokov. A ja že 16. Poradili nám povedať viac. Bola som dosť vyspelá, takže mi uveril. I preto som prežila.

Boli ste určená na prácu.

Áno - ale nerobili sme nič. Dali nás do bloku A, ktorý mal ísť neskôr celý do plynu. To už ale Nemci nestihli, zastihol nás koniec vojny -  oslobodili nás Američania. Chvála Bohu sa to nestalo.

Ako vyzeral deň v koncentračnom tábore?

Sedeli sme v kójach bez činnosti. To boli postele z dosák. Na jednej nás bolo päť. Von sme nesmeli, lebo esesáci hliadkovali so psami. Ani sme nemali záujem ísť von.  Kamkoľvek ste išli, všade ste videli horiace komíny a ten strašný smrad z horiaceho mäsa. „Plynovali“ deň –nocou.  Krematórium bolo stále v prevádzke.

Zažili ste násilie, teror?

Áno, i hlad a biedu.

Aj Vám fyzicky ublížili?

Mne nie, ale násilie sme mali stále pred očami.

Ako ste to všetko okolo seba vnímali (ako) dieťa?

Tak ako každý dospelý. Nebolo možné v 14 rokoch nevnímať, že horia ľudské telá deň – nocou. Smrad bol všade, utrpenie, bieda, beznádej.

Mali ste nejaký pekný zážitok z koncentráku, ak sa to dá tak vôbec povedať?

Žiaden. Nemali sme oblečenie, stáli sme nejeden krát v mrazoch bosí, bez šiat. Na Nový rok nás vyhnali bez topánok von na mráz. 12 hodín sme stáli v mraze bez oblečenia, bez jedla, pitia, bez všetkého.

Prečo to robili? Mali na to nejaký dôvod?

Nepotrebovali žiaden dôvod. To bolo prosto tak.

Čo bolo na koncentráku najstrašnejšie?

Pohľad na krematórium a smrad. A samozrejme ťažkosti vyplývajúce z obrovskej biedy a z mizerných podmienok k životu.  Každý z nás mal črevné problémy – lebo stravu sme nemali, len kúsok chleba. Záchody neboli - len latríny.  Z toho vyplývali choroby.

Ako sa dá - takýto extrémny stav biedy prežiť?

Veľmi ťažko. Predstavte si , že máte 14 rokov a dňom nocou zažívate zimu, tmu, hlad. Ste v neustálom strachu o život. Každým dňom chodili esesáci a báli sme sa, že nás zoberú do plynu.

Pomáhali ste si navzájom medzi sebou?

Ani nie. Každý sa snažil zachrániť si život sám. Ja som bola s maminou. Dostala týfus a musela som jej pomáhať – pridržiavať ju, keď sme stáli na „apeli. “  Keby ju objavili,  išla by do bloku chorých – a odtiaľ  by ju automaticky poslali do plynu a do pece.

Dá sa prežiť týfus bez liekov a v takých podmienkach?

Človeka drží pri živote pevná vôľa.  Myšlienka, že musím prežiť a vrátiť sa domov. To bolo naše krédo každodenné, že sa musím vrátiť domov.

Mali ste nejaké informácie o postupe oslobodzovacích vojsk, nejaké správy, ktoré by vás povzbudili a vliali vám nádej?

Nie, nič sme nevedeli.

Aký to bol pocit, keď prišili Američania?

Vtedy som už bola v Mathausene a bola som na pokraji života a smrti. Mala som 25 kíl, schudla som viac ako 30. Pamätám si len to, že prišiel černošský vojak, zobral ma do náručia a preniesol ma na posteľ. To bolo všetko.  Neskôr mi dali mlieko, trocha som sa prebrala, ale veľa som nevnímala.

Mesiace v koncentrákoch sa museli podpísať na Vašom zdraví.

Dva roky som bola v Tatrách. Liečila som sa z tuberkulózy. Následky boli a sú trvalé.

Napriek všetkému sa tešíte peknému veku – máte 84 rokov. Čo spomienky, stále prichádzajú do snov?

To z hlavy nikdy nedostanete. Je to v mozgu zapísané navždy.  Nikdy nezabudnem, nedá sa zabudnúť.

Po vojne ste sa určite boli v Osvienčime pozrieť. S akými pocitmi  ste tadiaľ prechádzali?

Bola som tam len nedávno, pred dvomi rokmi so žilinskými vojakmi - dôchodcami.  Keď som išla okolo krematória,  prišlo mi zle, musela som odísť. Spomienky sa vrátili v krutej originalite, ktorá ma veľmi silno opäť premohla. Pocit, že som tam mohla skončiť i ja, v peci spálená – to nebolo jednoduché.

Čo robiť, aby sa nikdy viac takéto niečo nezopakovalo?

Nerobme rozdiely medzi ľuďmi.  Či je niekto biely, čierny, katolík, žid, evanjelik – na tom predsa nezáleží. Nech je aj „hotentón,“ ale keď je raz slušný človek, dajme mu možnosť žiť, ako všetci ostatní.

PRIMÁTOR MESTA

KONTAKT

Adresa
Mestský úrad Čadca
Námestie Slobody 30
022 01 Čadca
Slovenská republika
Stránkové hodiny
Pondelok
8.00 - 15.30
Utorok
8.00 - 15.30
Streda
8.00 - 16.30
Štvrtok
nestránkový deň
Piatok
8.00 - 14.30
Telefón a fax
T: +421 41 430 22 12
F: +421 41 430 22 18
sekretariat@mestocadca.sk