Presunúť na hlavný obsah

Palárikovci jubilujú

Kultúra

Divadelný súbor Jána Palárika v Čadci (DSJP) si v týchto dňoch pripomína a oslavuje krásne a významné jubileum – 90 rokov svojej existencie. Pri tejto príležitosti uvádza v sobotu 12. decembra 2015 o 18.00 hod. na svojej domovskej scéne v Dome kultúry v Čadci premiéru hry Jožko Púčik a jeho kariérny rast. Autorom pôvodnej hry je Ivan Stodola (Jožko Púčik a jeho kariéra), pre súbor ju upravil a režíroval Vlado Mores. V novodobej histórii súboru (od roku 1967) je to už jeho 33. premiéra. Premiéra je súčasťou slávnostného večera v rámci ktorého si môžete pozrieť aj dokument o súbore a stretnúť sa s bývalými i súčasnými členmi DSJP, jeho režisérmi a mnohými ďalšími milými hosťami a priaznivcami dobrého divadla. Srdečne Vás pozývame. Vstupenky sú v predajni v pokladnici Domu kultúry v Čadci.

Vlado Mores – o hre

Takmer 90 rokov stará hra Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra nestráca na aktuálnosti  ani dnes. Jožko Púčik – zosobnenie dobráckosti a poctivosti – čelí krivému obvineniu zo sprenevery 40 000 eur. Hoci svoju vinu vytrvalo popiera, neveria mu ani jeho kolegovia, ani príbuzní. Jožko sa stáva obeťou byrokratickej mašinérie, ktorá ho v závere hry dotlačí až k absurdnému priznaniu viny. Stodola vo svojej vynikajúcej satire nastavuje  zrkadlo falošnosti, ziskuchtivosti, skorumpovanosti, pretvárky a lži, ktoré sú konfrontované s naivnou až priezračnou dobrotou, čestnosťou a poctivosťou v osobe nenápadného a skromného úradníka Púčika.

Hra zaznamenala dve výrazné interpretácie. Prvá – filmová verzia: Statočný zlodej, v hlavnej úlohe s Jozefom Kronerom, a druhá – televízna adaptácia z roku 1983 v hlavnej úlohe s Milanom Lasicom. Okrem toho bola táto hra nespočetnekrát realizovaná aj na doskách slovenských ochotníckych divadiel.

Tvorivý kolektív Divadelného súboru Jána Palárika v Čadci sa rozhodol túto hru realizovať v sezóne 2015/2016 so zámerom aktualizovať hlavnú myšlienku hry, priniesť nový pohľad na večne aktuálnu tému so súčasnými reáliami, aby sa samotný divák našiel v konkrétnych situáciách, ktoré sa udejú na javisku, aby sa sám pozrel do zrkadla na svoje prednosti, kladné postoje, ale i nedostatky a nedokonalosti, ktorými disponuje. Divadelná hra Jožko Púčik a jeho kariérny rast, keďže zostáva satirickou komédiou, by mala mať nie len zábavný charakter, ale aj výchovný, kritický a katarzný. Chceme diváka vedome, v tom najlepšom zmysle slova, priviesť k istej sebareflexii.

Osoby a obsadenie

  • Jožko Púčik: Peter Švábik
  • Rohatý: Adam Olešňan
  • Predsedníčka: Alena Paluchová
  • Vierka: Renáta Olešňanová
  • Pokorná: Katarína Janesová
  • Sudca: Ján Olešňan
  • Goldfinger: Peter Holbička
  • Lekár: Jaroslav Patyk
  • Kačičková: Jarmila Kullová
  • Dozorca: Adam Janešík
  • Úprava a réžia: Vlado Mores
  • Asistentka réžie: Katarína Janesová
  • Hudba: Peter Vaňouček
  • Scéna: Andrej Podhorský
  • Kostýmy: Andrej Podhorský a Klára Jeseterová
  • Zvuk: Lukáš Slávik
  • Svetlo: Peter Strýček

História DSJP

Divadelný súbor Jána Palárika (DSJP) pôsobiaci v Čadci, má na Kysuciach dlhoročnú tradíciu. V roku 2015 si pripomína svoju 90-ročnú existenciu.

Vznikol 16. októbra 1925 pod názvom Dramatický krúžok Palárik (neskôr Palárikov divadelný krúžok) a pôsobil ako autonómna zložka Miestneho odboru Matice slovenskej v Čadci (MO MS). Jeho predsedom bol J. Hranec, dramaturgmi J. Lacko a G. Kritzner a režisérom P. Jůzek. Prvou inscenáciou bola Hriešnica od F. Urbánka. Rozmach divadelnej činnosti nastáva najmä po otvorení nového kultúrneho stánku – Palárikovho domu v roku 1928. Prvým mimoriadne úspešným predstavením na novej scéne, ktoré počas troch dní videlo viac než tisíc divákov, je Mahenov Jánošík v réžii P. Jůzka, v hlavnej úlohe s F. Polákom. K ďalším úspešným inscenáciám sa zaradili aj Scéna z karnevalového života, Žoržík (v hlavnej úlohe s Ondrejom Jariabkom), Bačova žena, Dni bez konca a ďalšie. V roku 1931 uviedol v réžii O. Jariabka Stodolovu hru Jožko Púčik a jeho kariéra. Do roku 1949 (zrušená činnosť miestnych odborov MS) naštudovali Palárikovci 83 inscenácií. K najvýznamnejším osobnostiam matičného obdobia patrili Ján Lacko, Ondrej Jariabek, Pavel Jůzek, Jozef Kika, Jozef Kubík, Pavol Soviar a ďalší.

Pokračovateľom divadelnej ochotníckej tradície sa v roku 1960 stáva Divadelný krúžok pri Osvetovom dome v Čadci. Vedú ho manželia Kováčikovci. V roku 1967 uvádza súbor – už pod názvom Divadelný súbor Jána Palárika – hru J. Barča-Ivana Mastný hrniec v réžii Antona Banduru. Súbor časom mení svojich zriaďovateľov, v roku 1975 zakotví pod krídlami Mestského kultúrneho strediska v Čadci (neskôr, od r. 1981 Dom kultúry). V roku 1969 získava súbor za Palárikovo Inkognito v réžii Viliama Roháčka striebro na 2. ročníku Palárikovej Rakovej.

Novodobú históriu a zlatý vek zaznamenáva súbor pod vedením martinského herca a režiséra Martina Kolesára, ktorý prišiel do Čadce v roku 1970. Výnimočný človek i znalec divadla a ľudskej duše. Počas takmer 30-ich rokov spolupráce s touto osobnosťou sa súbor prepracoval na slovenskú špičku a natrvalo sa udomácnil medzi najvyspelejšími ochotníckymi súbormi. Čadčianski ochotníci uviedli v réžii M. Kolesára 15 divadelných inscenácií. Toto mimoriadne plodné a dramaturgicky zaujímavé a podnetné obdobie prinieslo súboru nebývalé úspechy na okresných, krajských i celoslovenských súťažných divadelných fórach, niekoľkokrát zvíťazil aj na domácej Palárikovej Rakovej. Dodnes patria k nezabudnuteľným zážitkom hry Kým kohút nezaspieva, Žobrácke dobrodružstvo, Všetci sa nevracajú, Dvaja, Slučka pre dvoch, Vášeň, Na brehu priezračnej rieky, Pierot a Smrť. Súbor sa nebál ani realizácie náročných projektov, ako boli dramatizácie románov R. Jašíka (Na brehu priezračnej rieky), V. Huga (Chrám Matky Božej v Paríži) či F. Kožíka (Největší z pierotů). Palárikovci účinkovali doma na Slovensku i v Českej republike, Poľsku, Juhoslávii, Bulharsku a vo Francúzsku. Najvýraznejšími hereckými osobnosťami v tom období boli Eva a Jaroslav Baluchovci, Rudolf Dubovský, Peter Liščák, Milan Lukáč, Stanislava Bazáliková, Ľubomíra Hlaváčová, Peter Kozák, Ján Kasaj, Vanda Vojteková, Katarína Tomanová, Jaroslav Patyk, Ján Kasaj, Anton Čvapek, Milan Gacík, Peter Švábik, Katarína Kováčiková, Ivan Gajdičiar. Mnohí z nich boli niekoľkonásobne ocenení za individuálne herecké výkony.

V  roku 1989 prišiel do DSJP profesionálny režisér z Bratislavy Laco Kerata a s výrazne omladeným súborom naštudoval dve autorské hry, Zlého ducha (1990) a Stretnutie nosorožcov (1991). V rokoch 1992 – 1994 súbor spolupracoval s výnimočnou osobnosťou, mimoriadne invenčným a vzdelaným poľským hercom a režisérom Kubom Abrahamowiczom, ktorý vniesol do kolektívu nového ducha a mimoriadne progresívne a originálne tvorivé postupy. Výsledkom spolupráce boli dve nekonvenčné inscenácie, ktoré predbehli svoju dobu  – Skupinová terapia len pre mužov (na motívy próz S. Mrożka) a dramatizácia Dostojevského románu Zločin a trest. S Terapiou... súbor úspešne účinkoval v Poľsku i Rakúsku. Pôsobenie K. Abrahamowicza v súbore bolo veľkým prínosom nielen v profesionálnej, ale aj v osobnostnej rovine života členov súboru. Medzi režisérom a mnohými hercami sa vytvoril výnimočne ľudský a priateľský vzťah.

V roku 1994 si celé Kysuce pripomínali významný medzník vo svojej histórii – 750. výročie prvej písomnej zmienky. Rudolf Gerát napísal v spolupráci s Katarínou Šulganovou scenár scénickej fresky s názvom Pamäť Kysúc, ktorú pod réžiou Milana Gacíka a Jána Kasaja členovia DSJP spoločne s ďalšími kysuckými ochotníkmi uviedli na niekoľkých pódiách. Premiéra sa uskutočnila v júni v čadčianskom Dome kultúry, nasledovali úspešné reprízy na festivaloch v Turzovke, Ochodnici, Skalitom, Rudine a na Bartolomejskom jarmoku v Čadci.

Inscenácia Bendeguz, ktorú Palárikovci naštudovali s Ľubomírom Midriakom voľne na motívy takmer zabudnutého románu S. Chalupku (1995), nemala výraznejší úspech a v danej dobe svojou témou neoslovila širšie publikum, hoci v nej herci podali mimoriadne kvalitné výkony.

V roku 1995 vznikla v Čadci ako súčasť Kysuckého kultúrneho centra Kysucká divadelná scéna (KDS), ktorá sčasti pracovala na profesionálnej báze. Bol to experiment Ministerstva kultúry SR a v tej dobe doslova „husársky kúsok“. Ochotníci z DSJP sa takmer automaticky stali jej súčasťou a za svoje výkony po prvýkrát dostávali, hoci len symbolickú, no predsa len mzdu. Bol by však omyl domnievať sa, že sa zrazu cítili byť profesionálmi. Pokora a skromnosť, ktorú mali v sebe zakorenenú, im aj naďalej zostala vlastná. KDS nadviazala spoluprácu so známymi žilinskými tvorcami – režisérom Antonom Šulíkom a dramaturgom Nikitom Slovákom a pod ich taktovkou uviedla dve inscenácie – rozprávku Pinocchio (1996) a veselohru Ach, staré časy (1996, na motívy poviedok J. Jesenského). V rámci Slovenska, ale aj v Poľku odohral súbor viac než 130 repríz, čo je nebývalá skutočnosť. V  roku 1997 divadelný súbor – KDS  začal spoluprácu s ďalším profesionálnym žilinským režisérom Vladom Moresom, ktorý debutoval hrou N. V. Gogoľa Ženba (1998, 35 repríz). Na festivaloch a prehliadkach sa KDS mohla zúčastňovať len ako hosť, nakoľko stratila štatút ochotníckeho divadla. V roku 1998 bolo KKC, a tým aj KDS zrušené. Herci – ochotníci však zostali, vrátili sa k pôvodnému názvu – DSJP. Pre Kysuce i čadčianskych ochotníkov táto situácia znamenala výrazný krok späť. Nasledujúce roky poznačila tvorivá kríza, súbor si len ťažko nachádzal cestu na výslnie a istú dobu vôbec nepracoval. Opätovné oživenie nastalo v roku 2004, kedy sa do súboru vrátil V. Mores. So súborom pracuje dodnes. Do roku 2014 naštudoval s členmi súboru štyri vlastné autorské hry – Tak to napíš, zlatíčko, Predposledný súd, Labyrint a Ako išlo kysucké vajce do sveta a hru Svätá rodinka od G. Schwajdu. Niektoré z nich získali aj ocenenia na domácich prehliadkach a festivale Palárikova Raková. K najvýraznejším hercom novej generácie patria Katarína Janesová, Ján Olešňan, Renáta Olešňanová  a  Alena Paluchová.

Počas svojej novodobej existencie spolupracoval súbor s mnohými výnimočnými osobnosťami – nielen režisérmi, ale aj dramaturgmi, profesionálnymi hercami, dramatikmi, scénografmi, hudobníkmi, divadelným teoretikmi a kritikmi, kultúrnymi a osvetovými pracovníkmi, fotografmi. K najväčším priateľom a priaznivcom súboru nepochybne patrili a patria Rudolf Gerát, Miroslav Ďurica, Magdaléna Hacková, Mišo A. Kováč, Anton Kret, Stanislav Chren a ďalší. Osobitne spomeňme aj vynikajúceho fotografa Filipa Lašuta. Palárikovci si ho zamilovali a pasovali za svojho dvorného fotografa. Ako prvú nafotil ich mimoriadne úspešnú inscenáciu hry J. Barča-Ivana Dvaja na Scénickej žatve v Martine v roku 1980. Práve tu sa uzavrelo a spečatilo nerozlučné priateľstvo medzi Filipom a členmi súboru. A potom už Filip chodil do Čadce na všetky premiéry. No nielen to, zaznamenával pohyb Palárikovcov aj na všetkých prehliadkach a vystúpeniach v rámci významných výročí. Zvlášť pamätná bola oslava100-ročnice divadla v Čadci (1998) a 70. výročie vzniku súboru (1995). Pre Kysuckú divadelnú scénu pripravil divadelné portréty všetkých hercov (1996).                          Slávnosti 90. narodenín súboru, ktoré si práve v týchto dňoch pripomíname, sa už Filip Lašut nedožil. Palárikovci naňho nezabudnú a spomínajú –  podobne ako na svojich ďalších súkmeňovcov, ktorí sa v nedávnej minulosti už tiež odobrali do divadelného neba – Jaroslav Balucha, Rudolf Dubovský a Eva Dubovská, Alojz Čvapek, Ladislav Horanský, Berthold Kaupa, Mária Kučáková, Peter Kozák ml. a ďalší.

Poďakovanie patrí všetkým Palárikovcom, tým súčasným, aj tým bývalým. Všetci tvorili a tvoria jeho jedinečnú históriu. Sú klenotom Čadce, Kysúc i Slovenska. A osobitne sa patrí poďakovať divákom, ktorí im fandia a pravidelne zapĺňajú pohodlné kreslá divadelných sál, aby sa stali súčasťou nesčítaného množstva príbehov, aby na nich dýchlo čaro z dosiek, ktoré znamenajú SVET.

Režiséri a inscenácie Palárikovcov od roku 1967

  • Anton Bandura, J. Barč-Ivan: Mastný hrniec (1967)
  • Viliam Roháček. J. Palárik: Inkognito (1969)
  • Martin Kolesár. I. Bukovčan: Kým kohút nezaspieva (1970), J. Solovič: Žobrácke dobrodružstvo (1971), J. Palárik: Drotár (1973), E. Štric: Všetci sa nevracajú (1975), C. Landa: Dlhý, Široký, Bystrozraký (1976), J. Solovič: Súhvezdie draka (1977), D. Furmanov: Čapajev (1978), M. Holková: Popoluška (1979), J. Barč-Ivan: Dvaja (1980), Š. Haláš: Vášeň (na motívy románu V. Huga Chrám matky Božej v Paríži, 1983), A. Kret: Na brehu priezračnej rieky (podľa románu R. Jašíka, 1984), P. Pecija: Uzol (1986), J. Solovič: Polnoc bude o päť minút (1987), Š. Halás: Pierot a Smrť (podľa románu F. Kožíka, 1988), I. Bukovčan: Slučka pre dvoch (1988)
  • Miloš Čížek, L. Středa – V. Kubíček: Šišak a Hrčka (preklad A. Kret, 1990)
  • Laco Kerata, L. Kerata a kolektív: Zlý duch (1990)
  • L. Kerata a kolektív: Stretnutie nosorožcov (1991)
  • Kuba Abrahamowicz, S. Mrożek – K. Abrahamowicz: Skupinová terapia len pre mužov (1993)
  • F. M. Dostojevskij – K. Abrahamowicz: Zločin a trest (1994)
  • Ľuboš Midriak, S. Chalupka – Ľ. Midriak: Bendeguz (1995)
  • Anton Šulík, C. Collodi – N. Slovák: Pinocchio (1996), J. Jesenský – N. Slovák: Ach, staré časy (1996)
  • Vlado Mores, N. V. Gogoľ: Ženba (1998), V. Mores: Tak to napíš, zlatíčko (2006), V. Mores: Predposledný súd (2008), G. Schwajda: Svätá rodinka (2010), V. Mores: Labyrint (2012), V. Mores: Ako išlo kysucké vajce do sveta (2013)

Galéria