Presunúť na hlavný obsah

Pozvanie na stretnutie s maliarkou Irenou Zemaníkovou

Kultúra

Srdečne vás pozývame na priateľské stretnutie s kysuckou maliarkou, vzácnym a milým človekom, pani Irenkou Zemaníkovou, v rámci ktorého budeme svedkami výstavy jej obrazov i prezentácie pôsobivej publikácie DETSTVO NABOSO, ktorá zachytáva život a tvorbu tejto výnimočnej Kysučanky, rodáčky z Rakovej. Knihu pripravilo a vydalo Vydavateľstvo Magma, p. Mária Ščuryová.

Podujatie, ktoré je venované autorkinmu nadchádzajúcemu životnému jubileu (nar. 7. 2. 1938) sa uskutoční

v Dome kultúry v Rakovej vo štvrtok 7. septembra 2017 o 19.00 hod. V programe účinkuje aj rakovský rodák, operný spevák Alojz Harant.

Vstup je voľný.

Plagát k podujatiu

Zo spomienok I. Zemaníkovej

Narodila som sa 7. 2. 1938 v Rakovej na Groni, kde sme bývali v malej komôrke v podnájme u p. Ľudovíta Goralku. Neskôr sme sa presťahovali dole do dediny, kde rodičia kúpili starú drevenicu. Bola som najstaršia, sestra Jozefína sa narodila za 11 rokov a ďalšia sestra Margita za 15 rokov.

Detstvo som prežívala v povojnovom období vo veľkej biede. Cez vojnu k nám pravidelne chodieval na obedy a večere nemecký dôstojník Max Hop. Keď prišie,l bola som veľmi vystrašená. Vošiel do našej malej drevenice, hlavu mal až pod povalu, a keď zasalutoval s vyleštenými čižmami, schovala som sa od strachu pod perinu. Mala som 7 rokov. Matke vždy nakázal napiecť placken (polesník), za čo nás odmeňoval konzervami. Boli v nich zelenina, mäso, sladkosti, čo bolo pre nás veľmi vzácne. Nemeckí vojaci boli veľmi disciplinovaní a upravení. Vojna sa končila a Nemci ustupovali a prichádzali ruské vojská.

Keď odišli aj Rusi, po uliciach a priekopách bolo veľmi veľa munície. Keď som pásla kravu, nazbierala som si náboje a našla som aj jedno železné vajce, na ktoré som bola veľmi zvedavá, čo je vo vnútri. Skúšala som ho aj otvoriť, ale nedalo sa to. Tak som doniesla otcovi, aby ho otvoril kladivom. Rodičia onemeli od úžasu, mama len zvolala: „Pre Boha živého!“ Vajce mi zobrali a viac so ho nevidela.

Po vojne sa život začal normalizovať. Bola veľká bieda, preto matka odchádzala na dolniaky na tabak, ktorý vždy ukryla do vreca s kukuricou, lebo vo vlakoch chodili financi a robili kontrolu. Doma kúpili cigaretové prázdne dutničky, ktoré plnili tabakom a predávali. Týmto spôsobom sa nám podarilo prežiť najväčšiu biedu. Keď vojaci odišli zo škôl, začali sme chodiť do školy. Nosili sme si polená, aby nám bolo teplo. Zimy boli také tuhé, že až na dreveniciach klince praskali. Do školy sme chodili pešo 2 km. Keď sme došli, boli sme takí premrznutí, že sme necítili prsty na rukách ani na nohách. Našou záchranou bola školníčka p. Dobroňová, na ktorú s láskou spomínam. Ona nám naše skrehnuté prsty vo svojich dlaniach zohrievala.