Presunúť na hlavný obsah

Pripomíname si koniec II. svetovej vojny a oslobodenie Čadce a Kysúc

Mesto

Druhá svetová vojna je najväčším a najrozsiahlejším ozbrojeným konfliktom v dejinách ľudstva. Do radov uniformy  vtiahla 110 miliónov vojakov. O život pripravila viac ako 60 miliónov ľudí, väčšinou civilného  obyvateľstvo. 

Na strane spojencov bojujúcich proti nemeckému nacizmu, fašizmu a ich spojencom padlo 17 miliónov vojakov a zahynulo viac ako 30 miliónov  civilného obyvateľstva. Najväčšie straty mal Sovietsky zväz, o život prišlo 26 miliónov jeho obyvateľov, 9 miliónov vojakov a 18 miliónov civilných  obyvateľov. V porovnaní s predvojnovým stavom zahynulo 13% všetkého obyvateľstva Sovietskeho zväzu. Väčšie straty v percentuálnom vyjadrení k počtu obyvateľov malo len Poľsko, stratilo 6 miliónov ľudí, 16% obyvateľov. Na  strane fašistických útočníkov zahynulo 12 miliónov osôb, 8 miliónov vojakov a 4 milióny civilného obyvateľstva. 

Za oslobodenie Slovenska položilo život 60 659 vojakov červenej armády, 10 435 vojakov rumunskej armády a 1 736 vojakov 1. čs. armádneho zboru a menší počet spojeneckých vojakov. 

Oslobodzovanie severozápadného Slovenska

Oslobodzovania  Severozápadného Slovenska sa uskutočňovalo od konca januára 1945 a  v rámci Západokarpatskej a neskôr Ostravskej útočnej operácie, na pomocnom smere vojsk 4. Ukrajinského frontu s vojskami 18. armády generála Gastiloviča, postupujúcej od Liptovského Mikuláša a Čierneho Dunajca cez Žilinu a Kysuce na Moravu do priestoru južne smerom na Frýdlant, Vsetín a Kroměříž.

Skoro 100-tisícová 18. armáda gen. Gastiloviča mala 17. gardový  strelecký  zbor genpor. Medvedieva s 24. str. divíziou gen. Fjodora Alexandroviča Prochorova, 138. str. divíziu gen. Vasiljeva a  159. pevnostnu brigádu plk. Vinogradova, divízne a brigádne delostrelectvo a zabezpečovacie spojovacie, ženijné  a dopravné prápory. 

1. Československý  armádny zbor Ludvíka Svobodu (ČSAZ) pod velením gen. Karla Klapálka mal tri brigády. Veliteľom 1. brigády bol brig. gem. Ján Satorie, veliteľom 3. brigády plk. gšt. Jaroslav Selner a veliteľom 4. brigády plk. pech., povstalecký veliteľ  Mikuláš Markus.  K dispozícii boli aj zborové a brigádne delostrelectvo a zabezpečovacie spojovacie, ženijne a dopravné prápory. Do boja bolo nasadených  60. tisíc vojakov Červenej  armády a 23 000 vojakov 1. čs. armádneho zboru. Sovietski a československí  vojaci sa prebíjali  cez  dobré vybudovanú a pevne zaistenú nepriateľskú obranu, ktorá sa budovala od jesene 1944 a tiahla po Poľsko k slovenskej hranici, od Zubrohlavy na Bobrov a Námestovo, od Trstenej na Tvrdošín, Zuberec, pred Liptovský Mikuláš. Tvrdé boje sa odohrávali skoro 62 dní a noci, kým nemecká obrana bola  na Liptove a Orave zlomená.
Oslobodzovacie vojská potom postupovali v dvoch prúdoch Červenoarmejci od Čierneho Dunajca smerom na Kysuce, Dolnú Oravu a Žilinu a ďalej  smerom na Moravu. Vojská 1. ČSAZ po toku Váhu cez Dolný Liptov, Veľkú a Malú Fatru, ktorej dominantu tvorili opevnené vrcholy Grúňa, Polomu a kóty 824 smerom na Žilinu, Púchov a Kroměříž. 

Oslobodzovanie  Kysúc

Na Kysuciach od polovice septembra 1944 do 25. januára 1945 boli rozmiestnené vojská 14. divízie Haličskej, ktorá po príchode na Slovensko v priebehu Slovenského národného povstania bola rozmiestnená od Čadce, cez Považie a po Štrbu. Divízia vznikla v roku 1943 z 80. tisíc ukrajinských dobrovoľníkov, z ktorých sa do tejto jednotky dostalo 13. tisíc mužov. Ostatní boli zaradení do policajných plukov. Veliteľom divízie bol SS brigádny generál Fritz Frietág.

Všetci dôstojníci divízie boli Nemci. Jednotlivé pluky divízie boli rozmiestnené v teritóriu, kde mali svoje veliteľstvá. V Kysuckom Novom Meste  bol 29. SS pluk so 14. SS výcvikovým práporom, v Čadci náhradný 14. SS pluk rozmiestnený od Čierneho k Turzovke a Oščadnici, v Rajci a Považskej Bystrici 14. doplňovací pluk, v Bytči 30. SS pluk, v Martine 31. SS pluk s ptpr. a ženpr. vo Vrútkach. Od konca januára neidentifikované kozácke jednotky (vydávajúce sa za vlasovcov), pravdepodobné jednotky patriace k 352. a 353. pešej divízii.

Na horné Kysuce postupovali od východu z Oravy vojská 159. pevnostnej brigády genmjr. Vinogradova, ktoré sa po ťažkých bojoch na Orave 6. apríla dostali na oravsko – kysucké pomedzie. Najťažšie boje proti nemeckým vojskám zvádzali o Novú Bystricu a Starú Bystricu.  

Nemecké vojska sa zúrivo bránili a pokračovali aj v represáliách proti civilnému obyvateľstvu. Za rôzne sabotáže a poškodenie telefónnych káblov bolo 20 osôb zaistených a odsúdených na popravu, ktorá sa pre rýchly postup vojakov 159. pevnostnej brigády neuskutočnila a odsúdenci sa rozutekali.

Oslobodzovacie vojska sa 3 týždne usilovali o prelomenie nepriateľskej obrany, cez hory Orež a Raču prešli do Osčadnice a 26. apríla prelomili obranu. Nemecké vojská sa dali na rýchly ústup a Stará Bystrica bola oslobodená. O urputností bojov svedčí skutočnosť, že v boji o Bystrice stratila 159. pev. br. okolo 800 vojakov, z toho 75 padlo, ostatní boli ranení alebo nezvestní. Zahynuli aj obyvatelia obci, ktorí nezištne pomáhali postupujúcim vojakom, zhorelo okolo 146 domov a hospodárskych budov.  

Vybudované obranné postavenia pred Krásnom na Kysucou boli obsadené len zadržiavacimi   skupinami a netvorili veľké nebezpečenstvo pre postupujúce vojská. 30. apríla boli oslobodené Zborov, Klubina, Dunajov a 1. mája vstúpili vojska 159. pevnostnej brigády do Čadce.
Od severovýchodu sa presúvali vojská 24. streleckej divízie genmjr. Prochorova, ktoré po ťažkých bojoch o Liptovský Mikuláš prešli, po jeho oslobodení, cez dolnú Oravu smerom na Lokcu a ďalej sa presunuli do Poľska – priestoru južne od Žywca a Milovky. Po doplnení zásob a krátkom odpočinku od 26. apríla útočili smerom od poľského mestečka Milowka a rieky Soĺ cez Zwardoň a Skalité na Čadcu. Ťažké boje zvádzali na poľskom území o  prístup ku Skalitému. 30. apríla bolo Skalité oslobodené ako prvá obec vo vtedajšom Čadčianskom okrese. Postupujúce vojská 1. mája vstúpili do obce Čierne a Svrčinovec a prelomili nepriateľské postavenie nad Svrčinovcom. Obsadením Svrčinovca sa boje o skalitskú dolinu skončili. 
Prvého mája sa vojská 24. str. divízie spojili s vojskami 159  pevnostnej brigády útočiacej cez Starú Bystrice a spoločne pokračovali v prenasledovaní ustupujúcich vojsk smerom na Turzovku. Po prelomení obrany pred Turzovkou 2. mája bola Turzovka a Olešná oslobodená. Oslobodzovacie vojska pokračovali smerom na Frýdlant.      

Smerom na dolné Kysuce postupovali vojská 138. streleckej divízie genmjr. Vasilieva. V smere od Terchovej na Žilinu zvádzali ťažké boje o Belú a okolité obce. Časť síl postupovala cez Lisicu, Horný a Dolný  Vadičov na  Kysucké Nové Mesto. V postupe im bránili nemecké  a maďarské vojská. Od 24. apríla prebiehali tvrdé boje o prístupy ku Kysuckému Novému Mestu. Do mesta sa im podarilo vstúpiť 30. apríla. Odtiaľ postupovali cez Neslušu na Turzovku, Vysokú nad Kysucou, Makov a Klokočov na Moravu. 2. mája oslobodili Makov, 3. mája osady Korňa a Klokočov, a tým  bolo dokončené oslobodzovanie Kysúc a Slovenska. 

Koniec II. svetovej vojny na Kysuciach nadišiel po piatich rokoch, troch mesiacoch a dvoch dňoch.  

Pri oslobodzovaní Kysúc nemožno nespomenúť i bojovú činnosť 1. ČSAZ, ktorý po prelomení nepriateľskej obrany pri Liptovskom Mikuláši, prechodom cez Veľkú a Malú Fatru zvádzal ťažké boje za oslobodenie Žiliny a viazal značné sily nemeckých vojsk, ako aj bojovú činnosť 9. pešej divízie 6. armádneho zboru  4. Rumunskej armády v boji o Martín a Rajeckú dolinu. Neznámy počet padlých vojakov odpočíva v spoločnom hrobe v Čičmanoch. 

Slovo na záver

Našou morálnou, ale predovšetkým ľudskou povinnosťou je nezabudnúť a pamätať na tých, ktorí bojovali za naše oslobodenie, na vojakov ČA ale aj Veľkej Británie, Spojených štátov amerických, Francúzska a ďalších krajín bojujúcich proti fašizmu.  Vzdávame hold odvahe všetkým bojovníkom v partizánskych oddielov, v ilegalite a obyčajným ľuďom, ktorí im a všetkým obetiam fašistických represálií bez ohľadu na vlastné nebezpečie pomáhali prežiť. Naša úcta a poďakovanie patrí ešte žijúcim  bojovníkom za slobodu. V našej republike medzi nami ich žije len asi 300 hrdinov, ani nie 100 vojakov veteránov 2. svetovej vojny. Ostatní sú partizáni, ich pomocníci a odporcovia v ilegalite. V pôsobnosti Oblastnej organizácie Žilina evidujeme už len 6 takýchto hrdinov a v Čadci pani Dagmar Dvorskú, väzenkyňu koncentračného tábora AUSWITZ – BIRKENAU v Oswienčine, ostatní v žijú v Žiline. Nie sú nároční, nebažia po sláve, žijú skromne, svoje hrdinstvá nadávajú na verejnosť, nechcú nemožné, chcú spokojne prežiť roky staroby zaopatrení. Želáme im  ešte veľa slnečných dní medzi nami. 

Generácia tých, čo prežili hrôzy vojny, veľmi dobre vie, čo je to vojna. Skoro všetci kráčali jej ťažkými cestami, zblízka videli smrť a peklo fašistických táborov. Vojnový oheň spálil životy miliónov ľudí, obrovské materiálne hodnoty, navždy zničil mnohé pamiatky svetovej kultúry. Doteraz neutícha žiaľ v srdciach ľudí, ktorí stratili svojich príbuzných a blízkych. 

Pamätajme, že len za oslobodenie Severozápadného Slovenska vojská 18. gardovej armády generála Gastiloviča stratili viac ako 25. tisíc vojakov. 1907 červenoarmejcov odpočíva svoj večný na Vojenskom cintoríne vojakov Sovietskej armády v Žiline.  

Vojská 1. ČSAZ skoro v trojmesačných bojoch o Liptovský Mikuláš a Malú Fatru stratili takmer 4 600 vojakov. Len v rozhodujúcom boji o Polom útočiace prápory 4. brigády stratili  493 vojakov, z toho 182 padlých, oststní nezvestní. Hrdinstvo týchto vojakov 1. československého armádneho zboru pripomína pamätník na Javorine nad Stráňavami. Na Vojenskom cintoríne Háj pri Liptovskom Mikuláši je pochovaných 1 360 vojakov a dôstojníkov 1. ČSAZ, padlých v bojoch o Liptovský Mikuláš. Na Povstaleckom cintoríne v pri Martine je pochovaných 109 vojakov 1. ČSAZ, z nich na 70 pomníkoch je nápis „neznámy vojak“. 

Nesmieme zabudnúť, že v politike fašizmu sa masové vraždy na okupovaných územiach stali ich najotrasnejším svedectvom neľudskosti. Len na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 z rasových dôvodov a za rôzne formy protifašistického odboja fašisti deportovali do pracovných táborov doma a koncentračných táborov v Ríši viac ako 80 tisíc rasovo prenasledovaných osôb, z nich takmer 70 tisíc zahynulo. 

Teror a represálie nemeckých fašistov a ich domácich prisluhovačov vyvrcholili v období SNP, ale najmä po prechode povstalcov do hôr. Nemeckí okupanti a ich domáci prisluhovači s POHG, PO žandárstva a protipartizánskej jednotky EDELWEIS zanechali po sebe stovky hrobov po celom Slovensku.

5 300 umučených a zavraždených vlastencov po vojne bolo nájdených v 211-tich spoločných hroboch a trvalým mementom je aj viac než 102 slovenských vypálených obcí a osád.

RSDr. Juraj Drotár, predseda OV SZPB Žilina