Vzdušný pomník má svoje pomenovanie
Na brehu žblnkotavej, bystrej rieky Kysuce je staré veľké stromoradie, ktoré v roku 2012 strhlo tornádo a rodina kysuckého disidenta, spisovateľa a učiteľa Jozefa Hnitku (1913 – 1992) dala toto dlhé stromoradie medzi tromi mostami dosadiť na zničených miestach ako vzdušný pomník k storočnici spisovateľa. K 110. výročiu jeho narodenia schválilo nové mestské zastupiteľstvo názov stromoradia Alej Jozefa Hnitku. Je to skromná jednoduchá tabuľka, akú by si spisovateľ v tejto podobe želal, na budove Kysuckého múzea -- na začiatku aleje pri meste a taká istá na jej konci, umiestnená na Domove dôchodcov pri železničnom moste na Turzovku. Ceremoniál otvorenia názvu tejto očarujúcej časti mesta bol vložený do dňa veľkolepých osláv storočnice Kysuckej knižnice 14. júna 2024. Predpoludním sa tu zišli najvyšší zástupcovia primátor mesta Matej Šimášek a viceprimátori, Anna Belousovová a Pavol Holeštiak. Ceremóniu pomenovania stromoradia začal pán primátor a za mesto uviedol pomenovanie viceprimátor Pavol Holeštiak, za kysuckých spisovateľov mal prejav spisovateľ Marián Grupač a za rodinu vnuk Jozefa Hnitku Jozef Bátora mladší. Nádherné slovenské piesne do programu priniesla malá heligonkárka Barborka Šusteková. Mesto Čadca je čisté, vydláždené, upravené a najmä žije. Pod vedením Ing. Kataríny Borisovej zažívame bohatý program k 100ročnici knižnice, ktorú Jozef Hnitka viedol, keď v 50tych rokoch nemohol vykonávať svoje povolanie ako učiteľ, v kostole sv. Bartolomeja sa koná koncert vážnej hudby a na námestí koncert modernej hudby.
K spomienke na Jozefa Hnitku uvádzame prejavy z otvorenia Aleje J. H.
Magičnosť Kysuce a jej pokoj
Tak ako žijú svoje príbehy knihy a ich autori, tak nejako sa rodila i myšlienka a následná realizácia Aleje Jozefa Hnitku. Celých desať rokov uplynulo od vzniku návrhu až po realizáciu. Chcelo to úsilie a nadhľad. Som rád, že som mohol byť pri tom. Nie je to len o jednej tabuli inštalovanej na budove sídla Kysuckého múzea v Čadci. Je to označenie začiatku aleje, pričom na ďalšej budove župy CSS Park sme umiestnili také isté žulové označenie ohraničenia Hnitkovej aleje. Celá sa teda nachádza na nábreží našej striebornej rieky, ktorá Kysucami prechádza a dala jej aj svoje meno. Kto pozná tieto miesta, chce sa mu riecť niečo o magickom mieste, kde pretekala nielen čadčianska, ale aj kysucká a slovenská história. Kysucké nábrežie vyžaruje pokoj, taký preveľmi potrebný aj dnes. Spisovateľ Jozef Hnitka ho tu pri prechádzkach často našiel. Budem osobný. Pred takmer 70-imi rokmi učil v Zákopčí môjho otca slovenčinu. Otec ho viackrát spomínal ako vynikajúceho učiteľa s prirodzeným rešpektom, keď pri výklade látky "v triede bolo počuť aj muchu." Autorita a rešpekt. Slová vhodné i dnes. Prítomné honorability z viacerých našich univerzít podčiarkli význam slávnostného aktu v Čadci. Ideme ďalej.
Pavol Holeštiak, viceprimátor mesta Čadca, jún 2024
Alej Jozefa Hnitku ako potrebná pripomienka malých/ veľkých dejín Čadce
Začnem trochu „od lesa“... Jašíkove Kysuce sú najstaršia literárna súťaž pre mladých prozaikov na Slovensku. Do roku 2003 sa udeľovala v rámci tejto literárnej prehliadky hlavná cena, tzv. Cena Rudolfa Jašíka, potom ďalšie ocenenia pre autorov, ktorí sa umiestnili na druhom, treťom mieste a prémie. Okrem toho sa od roku 1998 udeľovala i cena pre autora s poviedkou, ktorá bola zviazaná s Kysucami. V roku 1998 mi bolo cťou, ako mladému autorovi túto cenu získať, rok po mne ju porota prisúdila ďalšiemu Kysučanovi Jánovi Podmanickému za jeho skvelú poviedku Žiťlepšie. V tom čase som navrhol vtedajšej riaditeľke Kysuckej knižnice v Čadci, ktorá bola už niekoľko desaťročí hlavným organizátorom uvedenej súťaže, Janke Mudríkovej, aby cenu s „kysuckou tematikou“, ktorá sa v rámci Jašíkových Kysúc dovtedy udeľovala, pozmenili, a začali mladých autorov do 18 rokov oceňovať Cenou Jozefa Hnitku, nazvanou po neprávom a bezdôvodne opomínanom slovenskom spisovateľovi, ktorý svoj život spisovateľský, občiansky ale i učiteľský venoval z veľkej časti práve Kysuciam a priamo Čadci. Správne rozhodnutie Janky Mudríkovej napokon vyústilo do faktu, že už v roku 2004, teda presne pred dvadsiatimi rokmi, sa stala prvou laureátkou Ceny Jozefa Hnitku mladučká, no zaujímavá autorka, nie náhodou tiež Kysučanka a rodáčka z Čadce, Zuzana Grochálová za svoju perfektnú poviedku Kysucká banalitka.
Samozrejme pri podpore tohto kroku nemožno opomenúť i osobné zainteresovanie dcéry pána spisovateľa Jozefa Hnitku – pani profesorky Márie Bátorovej, ktorá, ako členka Kysuckej kultúrnej nadácie a Slovenského centra medzinárodnej spisovateľskej organizácie PEN Club, ktorej je dnes na Slovensku prezidentkou, podporila a pričinila sa o potrebnú dotáciu na pokrytie uvedeného ocenenia pre mladých slovenských prozaikov.
Dnes sme tu však predovšetkým preto, aby sme si pripomenuli pamiatku spisovateľa a človeka Jozefa Hnitku, ktorého život bol s našim mestom spojený intenzívne a azda i osudovo, a nie menej aj preto, aby sme budúcim generáciám v tomto slovenskom „Maconde“, zvláštnom, niekedy až surrealistickom mestečku, ale i návštevníkom a hosťom ukázali, že si vážime a ctíme svoje dejiny a ľudí, ktorí ich tvoria. Kdesi som sa dočítal, že logik a jeden z prvých analytických filozofov Bertrand Russell vraj povedal, či napísal, že svetové dejiny sú súhrnom toho, čomu sa bolo treba vyhnúť. Dovolil by som si túto sentenciu doplniť, pretože som o tom presvedčený, že svetové dejiny nám neukazujú len to, čomu by sme sa mali vyhnúť, ale aj to, čo by sme si mali pripomínať, vrátane teda toho, čo už opakovať nie je žiadúce. Svetové, tzv. „veľké dejiny“ sú totiž tvorené a podmieňované tými „malými“, ktoré ich nielen tvoria, ale aj určujú a definujú. Ak nebudeme poznať tie „malé“ dejiny svojho mesta, ulice, domu, ale trebárs i poschodia či chodby, ťažko budeme môcť pochopiť, vyhodnotiť a ctiť si dejiny našej krajiny, kontinentu, sveta.
A práve fakt, že dnes bude v našom mestečku nazvaná táto časť pri rieke Kysuca ako Aleja či Alej Jozefa Hnitku, je potvrdením toho, že si svoje malé dejiny ctíme, a preto som dnes veľmi rád a so cťou súčasťou tejto slávnosti, pretože toto pekné miesto bude pomenované práve po spisovateľovi, na ktorého určite nesmieme zabudnúť.
Marián Grupač, spisovateľ, jún 2024
Jozef Hnitka – tvorca pozitívnej každodennosti
Bezčasovosť. Alternatívny svet. Ostrov slobodnej inakosti. A miesto, kde mnohé – hoci nie všetko – pripadá do úvahy. A to vďaka otvorenosti myslenia. Takto nejako by sa dali charakterizovať spôsoby, akými fungoval náš dedo, spisovateľ a učiteľ Jozef Hnitka.
Keď sa nad tým dnes človek spätne zamyslí, vidí učiteľa, ktorý svet okolo pretváral praktickým konaním. Viedol v 50tych rokoch knižnicu v Čadci, kde vytvoril miestnosť s hrami a hračkami, aby sa deti z okolitých obcí i z chudobných rodín v meste mali kam po škole prísť pohrať a zohriať, lebo doma hier nebolo a domov bolo ďaleko. Vedel, ako to bolo. Byť sám a ďaleko od domu, keď niet sa kam podieť, keď je vonku sychravo. Zažil to ako školák, keď sa jeho otec ako ranený veterán z ruského frontu v prvej svetovej vojne s matkou po vzniku Československa presťahovali z Turzovky na juh do Dedinky, keď chodil ako chlapec do školy– denne pešo 12 km do Pozby k vlaku a ďalej do Levíc a večer naspäť, dlhé kilometre až si ľudia z okolia hovorili, že ho snáď strigy nosia. Vedel ako to je, keď otca doma niet, lebo chodí s drotárskou nošou. A poznal príbehy svojej rodiny a svojich troch bratov, ktorí sa narodili v Amerike, kde boli rodičia na robotách. Poznal ako to je, keď niet času venovať sa jeden druhému. A chcel to zmeniť. Chcel zmeniť svet naokolo. Obyčajnými vecami. Len tak, akoby nič, a pritom vlastne úplne zásadne.
Keď som sa ako malý chlapec hrával na pieskoviskách a chodili sme spolu do iných častí nášho sídliska na Chrenovej v Nitre, tak nosil so sebou vrece plné všelijakých mojich hračiek. Vyzeralo to zvláštne, veď kto by už dieťaťu nosil celú detskú izbu so sebou na prechádzku. Ale to nebolo pre mňa. Bol to taký prenosný výmenný obchod, z ktorého si druhé deti mohli vybrať hračky, keď som ja chcel na hranie práve tie ich. Praktická pomôcka zabezpečujúca kľud na všetkých frontoch. Menil svet naokolo praktickými činmi.
Hovoril o tom, ako skutočný socializmus – v ktorého uskutočniteľnosť do konca života pevne veril – je vo Švédsku. Zažil to na vlastné oči, pri návštevách svojich synov – lekárov vo švédskom exile. Hovoril o dôvere človeka k človeku a ľudskej dôstojnosti ako o podstate socialistickej spoločnosti. A naopak jasne hovoril o obrovskom sklamaní, ktoré zažil v Moskve, keď sa mu na pár hodín podarilo odpojiť sa od oficiálneho programu: rozpad, sivota a zničené ľudské existencie. Napriek tomu, či možno práve preto, ostal človekom s vierou v možnosť pokroku.
Pevne, do konca života stál za svojou protištátnou činnosťou za slovenského štátu, keď s našou starou mamou Vilmou na cyklostyle v pivnici svojho domu tlačili protifašistické plagáty a letáky a po nociach ich roznášali po kysuckých dedinách. Jeden zo záznamov vtedajšej polície hovorí o tom, že takéto plagáty boli roznesené v jednej z januárových nocí v roku 1942. To všetko ešte pred Stalingradom. Ešte predtým, než bolo všetko jasné. Ešte v čase, keď išlo úplne o všetko. A vždy bez pátosu hovoril o ťažkých bojoch pri Strečne, kde viedol jednu z bojových skupín partizánov, a potom o ústupe do hôr a ťažkom zajatí. Keď ani nevedel, že mu manželku a tri deti Nemci dali na deportačný zoznam a zachránila ich dobrá rada pani učiteľky Anastázie Kassayovej a neskôr jama kdesi pod jedným z domov v kopci v Bukove, kde bývali rodičia jedného z detí, ktoré v škole učila. A neskôr falošné identity v jednej z dedín niekde pri Trnave... Keď sa potom v 50-tych rokoch udeľovali v Mestskom dome v Čadci vyznamenania povstalcom a dedo bol stále v nemilosti režimu, stál kdesi vzadu v sále, tak jeho spolubojovníci z partizánskej jednotky si s vyznamenaniami prišli stať dozadu k svojmu nevyznamenanému veliteľovi.
Toto všetko bolo vždy prítomné, keď sa snažil o normálnosť nášho sveta v nenormálnej normalizovanej realite. Keď pozýval do hry Okáča a iné rómske deti, ktoré sa pred domom len nesmelo prizerali, ako sa hráme. Keď písal na stroji poviedky, ktoré mu vždy z redakcií vracali, lebo jeho veci sa publikovať nesmeli, keďže bol na indexe. Alebo keď s nami – s malými deckami - vždy a znova debatoval podstatu ľudskej dôstojnosti či už išlo o Spartakove povstanie alebo o Husitské vojny alebo o rad na banány pred obchodom. A takisto, keď s rukami za chrbtom tu v parku – v dnešnej Aleji Jozefa Hnitku – denodenne v zamyslení prešiel kilometre sám, s manželkou alebo v rozhovore so známymi. Bol v tom kus akejsi slušnej každodennosti. Jednoduchý spôsob tvorby pekného sveta.
Je veľmi významné, že si dnešné vedenie mesta Čadca uctí tieto zásadné hodnoty, ktoré Jozef Hnitka napriek politickej ostrakizácii viditeľne prinášal: ľudskosť, úsilie o dôstojný život a slušnú každodennosť.
Jozef Bátora ml., politológ, vnuk Jozefa Hnitku
(14.6.2024)