Presunúť na hlavný obsah

História mesta

Mesto Čadca patrí do skupiny miest, ktoré vznikali postupne, prirodzeným vývojom z malých osád. V tomto prípade vznik súvisí s valašským osídľovaním Kysúc, ktoré prebiehalo najintenzívnejšie v 16. storočí. Valasi prichádzali do tohto kraja zo severu a z východu spočiatku živelne, neskôr tu boli privolávaní zemepánmi, ktorí takto získavali zdroj nových príjmov. Valasi boli na  6 - 20 rokov oslobodení od poddanských povinností, no po uplynutí tejto lehoty museli odvádzať panstvu časť svojej produkcie (takzvaný dvadsiatok), drevo z lesa a  mali aj strážnu službu. Horské kraje boli síce chudobné na ornú pôdu, ale bohaté na drevo a pasienky, vhodné na chov dobytka, hlavne oviec. Pôdu na pasienky získavali rúbaním a klčovaním lesov. Drevo používali na stavbu obydlí, alebo ho na pltiach po vode prepravovali k panským sídlam. Na klčoviskách začali aj s pestovaním poľnohospodárskych plodín. Takto sa dočasné sídla - salaše časom menili na trvalé obydlia.

Mesto Čadca na začiatku 20. storočia

Územie v okolí terajšej Čadce patrilo v tom čase do chotára obce Krásno, ktorá bola majetkom Strečianskeho panstva. Valasi tu osídľovali aj Budatínske panstvo, kvôli čomu dochádzalo medzi nimi k dlhotrvajúcim majetkovým sporom. O tento priestor sa zaujímali aj zemepáni z Tešínska a Źyviecka, pretože v tom čase nebola ešte ustálená hranica medzi Slovenskom (začleneným do Uhorska), susedným Sliezskom a Poľskom. Proti prenikaniu valachov a iných nežiadúcich živlov zo slovenskej strany do Tešínskeho kniežatsva boli dokonca na hranici v blízkosti Jablunkovského priesmyku vybudované opevnenia - šance.

K sporom dochádzalo nielen medzi majiteľmi panstiev, ale aj medzi osadníkmi. V zázname o riešení takého sporu v roku 1565 sa spomína "dorf Tzaczka". Tento záznam sa považuje za prvý písomný doklad o existencii Čadce. Názov sídla súvisí pravdepodobne so spôsobom získavania voľných plôch na pašu a neskôr i na pestovanie plodín. Tieto plochy sa získavali vypaľovaním (žiarením) rúbanísk, pri ktorom vznikal v slabo prevetrávaných dolinách dym, drevo čadilo, čo mohlo dať základ názvu Čadca. Tento názor potvrdzujú aj ďalšie miestne názvy Žarec, Čadečka, Horelica, ba i názov susednej obce Oščadnica. Zaujímavý je aj vývoj transkripcie tohoto názvu. V rôznych historických listinách sa stretávame s pomenovaním Chatcha, Czacza, Szattcza, Chatcza, Čatca, Czača. Do dnešnej podoby sa ustálil až po roku 1918.

Počet obyvateľov Čadce sa z roka na rok zvyšoval. V roku 1676, bola už v Čadci založená rímsko - katolícka farnosť a postavený bol aj prvý (drevený) kostol, zasvätený svätému Bartolomejovi. Postava tohoto svätca bola neskôr pojatá do mestského erbu. Čadca sa takto stala cirkevným strediskom horných Kysúc.

V 17. storočí sa rozvinula ďalšia forma osídľovania - kopaničiarska. Zemepáni prideľovali osadníkom pásy zeme (spravidla od rieky po okraj chotára) zvané zárubky. Týmto spôsobom sa osídľovali okolité obce a aj odľahlejšie časti chotára Čadce. Obec takto postupne získavala dvojaký charakter: ústredie plnilo isté mestské funkcie (remeslá, obchod), zatiaľ čo na osadách prevládala poľnohospodárska činnosť. Toto delenie osídlenia sa zachovalo podnes, pravdaže vo veľmi pozmenenej podobe.

Začiatkom 18. storočia tu zriadili pobočku žilinskej poštovej stanice. V rokoch 1734 - 35 bol vybudovaný terajší kostol sv. Bartolomeja. V roku 1751 sa po prvýkrát spomína škola.

V roku 1773, keď sa ustálili hranice medzi Uhorskom a Sliezskom. Čadca sa v tom čase stala strediskom kysuckého dištriktu Strečianskeho panstva, čo podnietilo jej hospodársky vzostup. V tom čase sa tu začali konať týždenné trhy.

Dôležitý dátum v histórii Čadce je 9. január 1778, keď kráľovná Mária Terézia povýšila obec "Csatza" na mestečko (oppidum) s právom konať štyri výročné jarmoky. Povýšenie Čadce na mestečko malo blahodarný vplyv na jeho hospodárky i demografický rozvoj.

4. december 1848 sa stal ďalším dôležitým medzníkom v histórii mesta, keď v rámci druhého tzv. zimného ťaženia obsadili cisárske vojská spolu so slovenskými dobrovoľníkmi Čadcu. Spolu s nimi prišli do mesta vodcovia Slovenského povstania Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban a vojenskí velitelia povstalcov F. Zach, a B. Bloudek.  6. decembra vydala Slovenská národná rada v Čadci výzvu k slovenskému národu, v ktorej vysvetlila svoje ciele a požiadavky na podporu boja proti maďarskému útlaku a vyzvala obyvateľstvo k vstupu do slovenského dobrovoľníckeho zboru. Prihlásilo sa 30 dobrovoľníkov. Mesto sa takto stalo - hoci iba na pár dní - hlavným mestom oslobodzovaného Slovenska. Túto historickú udalosť pripomína dnes pamätník na námestí Slobody.

Historická buduva z minulosti

V porevolučnom období našiel v Čadci domov stúpenec štúrovského revolučného hnutia - básnik Janko Kráľ, ktorý tu pôsobil v rokoch 1854-58 ako súdny úradník. Aj jeho pobyt potvrdzuje dobrú povesť mesta ako útočišťa prenasledovaných.

Národnouvedomovaciu činnosť rozvíjal v neskorších rokoch na rôznych pôsobiskách Janko Palárik, rodák z neďalekej obce Raková. Najvýznamnejšou udalosťou tých čias bola výstavba košicko-bohumínskej železnice, ktorá prechádza cez Čadcu. Do užívania bola daná v roku 1871 o od roku 1884 bola rozšírená o spojku cez Skalité na poľský Zwardoň. Čadca sa takto stala železničným uzlom medzinárodného významu.

Hospodársky život ovplyvňovali najmä spomenuté parné píly a od roku 1903 aj Hornouhorská textilná továreň, v ktorej našlo prácu okolo 300 robotníkov. Nádejný rozvoj mestečka však v nasledujúcom roku utlmil veľký požiar, v ktorom zhorelo 63 domov, medzi nimi aj okresný súd s väznicou, lesný úrad a pivovar. V roku 1912 bolo v meste zavedené prvé elektrické osvetlenie. A tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny bola odovzdaná do užívania aj odbočka železnice smerom do Makova. V tomto čase do života mesta rušivo zasahovali maďarizačné snahy, čo sa prejavovalo najmä v činnosti majetnejších vrstiev. Tomuto tlaku však vytrvalo odolával pospolitý ľud.

Štefánikovo námestie v 30. rokoch 20. storočia

Rozpadom Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne sa skončilo stáročné obdobie maďarizačného národnostného útlaku. Vznik Československej republiky však nepriniesol zlepšenie sociálnych pomerov. Neutešená hospodárska situácia charakterizuje život v meste počas celého medzivojnového obdobia, osobitne v období svetovej hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov. Na tieto neudržateľné pomery verejne poukazovali a svoje návrhy na zlepšenie situácie publikovali priatelia Kysúc - lekár Ivan Hálek, spisovateľ Peter Jilemnický a advokát Jozef Hranec.

Pozoruhodnú činnosť v tom čase rozvíjal miestny odbor Matice slovenskej. Z jeho iniciatívy bol v rokoch 1926-28 zo zbierok medzi obyvateľstvom vybudovaný Palárikov dom, ktorý sa stal po celých nasledujúcich 50 rokov strediskom rôznorodej kultúrno-výchovnej práce na horných Kysuciach. Jeho výstavba z dobrovoľných zbierok občanov a potom bohatá a rôznorodá činnosť v ňom sú vzácnym príkladom kultúrnej tvorivosti. Najväčšiu aktivitu vyvíjalo ochotnícke divadlo, ktorého tradícia v meste sa datuje od roku 1898. V rokoch 1932-35 boli dané do užívania novostavby dnešného mestského a okresného úradu, čím mesto získalo reprezentačnejší vzhľad. V tom čase došlo aj k zakrytiu potoka Rieka, ktorý preteká cez stred mesta.

Palárikova ulica v 30. rokoch

Výraznejší ekonomický a sociálny rozvoj zaznamenávame v meste až v období po druhej svetovej vojne. Mesto bolo oslobodené od fašistickej okupácie 1. mája 1945. V rámci povojnovej obnovy sa už v roku 1946 obnovila výroba v textilnej továrni, ktorá sa stala závodom podniku Slovena. Ešte počas vojny sa začala v meste rozvíjať strojárska výroba, najskôr zameraná na výrobu hasiacich zariadení (Sigma - pumpy) a až po rokoch sa ustálila na výrobe komponentov pre automobily Tatra. Stálicou medzi výrobnými organizáciami je družstvo Okrasa, výrobca sklenených vianočných ozdôb, ktoré exportuje do celého sveta.